O chémii sa toho popísalo… Hádam viac, ako o Twins v New Yorku.

Každý minilab (vyvolávací automat) si chémiu dávkuje automaticky zo zásobníkov. Keď „svieti červená“, tak laborant pripraví chémiu v ucelenom množstve do zásobníkov (najčastejšie 10 litrov). Pokiaľ laborant nerešpektuje požiadavku stroja, stroj po chvíli zastaví. Ak nenaleje novú chémiu, nebude stroj pokračovať.

Mnohí výrobcovia fotografii na chémii šetria. Kupujú lacnejšie varianty. Napr. Kodak sa dá nahradiť Tetenalom, ktorý je lacnejší. Nikdy však nešetria na jej množstve.

Čo výrobca fotografií, to vlastná filozofia. Našou je nešetriť na neprávom mieste. Chémia je úplne tá najmenšia položka v nákladoch. Napríklad už len mzdy sú položka oveľa vyššia. :) To naši pracovníci dobre vedia a neriskujú.

Vo veľkých prevádzkach sa dá šetriť na chémii hneď niekoľkými spôsobmi. Ak sa chémia kupuje vo väčších baleniach, je lacnejšia. Ide to však ruka v ruke s rizikom fatálnych chýb pri miešaní, a i samotné miešanie je oveľa prácnejšie. Obvykle je na to vyčlenený jeden pracovník, ktorý už zo svojej podstaty nerobieva chyby.

Ďalší spôsob šetrenia je použitie chémie s nižším podielom niektorých látok. Pokiaľ je splnená podmienka určitého minimálneho množstva dennej produkcie, dá sa použiť lacnejší variant.

Naopak, dá sa šetriť opačným smerom, použitím najdrahšieho variantu. Stroje  na výrobu veľkých fotografií majú šírku dráhy veľkú, úmerný je k tomu aj objem chémie. Počtom veľkých fotografii nemožno konkurovať počtu malých, na ktoré my mame iný stroj. Percento využiteľnosti je potom na hranici korektnosti voči bežnému variantu chémie. Preto používame chémiu, ktorá zvláda takýto stav nepomerne lepšie, nekazí sa, máme tak menej problémov. Napríklad – nemusím ju vypúšťať z dôvodu jej poškodenia.

Zdatný chemik si dokáže namiešať chémiu sám, obrie laboratória šetria aj tak, že chémiu miešajú zo surových chemikálii. Napríklad tie veľké filmové v Hollywoode tak robievajú doteraz.

Posledným zo spôsobov, ktorý spomeniem, je obnova použitej chémie. Obrovská čast prepadnutej chémie (ktorá je v danom okamihu, kedy prepadne, ešte 100% dobrá) má použiteľných mnoho komponentov. Tie, čo sa vyvolávaním minuli, sa doplnia. Mierne sa doplní voda, aby sa splodiny dostali do rovnovážneho stavu. Takto vznikne použiteľný regenerátor. Ak sú všetky podmienky pre rovnovážny stav splnené, funguje to. Chce to ale opäť človeka, chce to malý labák a o niečom takom môže uvažovať spracovateľské laboratórium s niekoľko desaťtisicovou dennou produkciou. Také napr. na Slovensku nie je. A myslím, ani v Čechách.

Prečo však niekedy chémia nefunguje ako má? Nuž môže dôjsť k rozladeniu malých regeneračných pumpičiek, napríklad. Ak pumpička nevytlačí 50ml na cyklus, ale iba 32, začne sa pozvoľna objavovať úchylka. Ak ide o vývojku, nedosiahne sa na fotografiách čierna, cela fotografia ťahá do bledo-modra … Ak vyhodí laborant 1000 fotografii, po ktorých nutne na daný problém musí prísť už len pohľadom na ne, začnú sa diať veci. Musí niečo vyliať. Niečo naliať. Čakať 2-3 hodiny, kým sa zas chémia nahreje. Okrem toho musí veľmi rýchlo prísť na závadu a odstrániť ju. Musí sa ospravedlňovať 20-tim zákazníkom. To je taka obrovská strata času, ze si druhy krát rozmyslí, či nebude aspoň raz týždenne kontrovať pumpy …

Veľmi častým problémom býva, že chémia „zostarne“. Raz za mesiac sa totiž musí obnoviť cely jej objem regeneračnou dávkou. Ak ma napr tank vývojky C-41 10000ml (10litrov), a regeneračná dávka je 21ml/m filmu (1 meter filmu je asi jeden 24obr. film), potom treba mesačne vyvolať aspoň 500 filmov 24obr, alebo 350 filmov 36obr. To je u nás asi 12 filmov denne. Ak sa tak nestane, hromadia sa v tanku splodiny vyvolávanie spomaľujúce a objem vyvolávača sa vplyvom vzdušnej oxidácie dostane pod požadovanú úroveň.

Chyb v chémii a ich dôvodov je samozrejme nespočetné množstvo, najčastejšie za nimi stojí človek. Ale nie azda preto, ze by chcel šetriť. Takéto šetrenie je totiž vždy drahé.

Ak sa vám vaše fotografie nepáčia, skúste sa s obsluhou porozprávať, kde môže byt problém. Denne sa stretávam s fotografmi, čo vždy vedia všetko najlepšie a nespýtajú sa. Svoju frustráciu potom ventilujú nesprávnym spôsobom. A poznám takých, na ktorých fotografie sa pri výrobe nemusím ani pozerať. Všetko pochopili, niekoľkokrát si všetko skúškami overili a potom fičia po cely zvyšok života bez problémov. Po odmlke (baby fotografky po pôrode) znova prídu, dajú si spraviť par skúsobných fotografii a zase sa usmievajú.

Amatér pri digitálnom minilabe požíva vyhody toho, že naprostá väčšina jeho fotografií vyzerá lepšie, ako ich dokáže kompaktom nafotiť. A profesionál, ktorý si sám fotografie upravuje bude si rozumiet s digitálnym minilabom tým viac v priamej úmere, čím drahší a pre prácu fotografa vhodnejší monitor si obstará. Monitor, za ktorého profil ručí jeho výrobca, ktorý ma vlastný A/D prevodník, vlastnú kalibračnú sondu, je produktom osvedčeného výrobcu stojí od 1000€. Zásadne nie je neodeliteľnou súčasťou žiadneho laptopu, ani toho s hrdým Jablkom na hrudi. Monitor sa nachádza v pološere v miestnosti, ktorej intenzita osvetlenia nekolíše a ktorý je pomôckou pokorného uživateľa, nie jeho nadutým majiteľom.

Dobrý fotograf si nájde chvíľku a spýta sa, či nerobí niekde chybu, ak sú jeho fotografie tmavé, alebo zelené. To aby sa digitalisti netešili, že knižkami chémie zo ZŠ podkladajú stôl, na ktorom majú počítač.